Sebapoškodzovanie

• nárast detí a mládeže, ktoré sa sebapoškodzujú po pandémií – (10-14
  rokov - skôr dievčatá ako chlapci),
• správanie s úmyslom si ublížiť, porušiť si vonkajšiu stránku tela alebo
  niektorej časti no bez úmyslu zomrieť,
• nárast transrodových mladých ľudí po pandémií.

Príčiny nárastu:

• flustrácia,
• zhoršenie kvality vzťahov ( menej osobné a viacej zamerané na výkon),
• izolácia členov rodiny,
• náročné rodinné pomery (rozvod rodičov, nevyliečiteľná choroba seba či
• rodiča, nedostatok financií, boj o deti po rozvode, nezamestnaní rodičia),
• príchod nevlastného súrodenca,
• nový partner v živote rodiča,
• rozchod s priateľom,
• psychické problémy,
• šikanovanie,
• poruchy príjmu potravy,
• spoločnosť volá po nových hodnotách (vysoká tolerancia, inklúzia),
• primeraná empatia rodičov voči deťom absentuje.

Spôsoby ubližovania

• rezaním ( sklom, strúhadlom, nožom, žiletkou, zrkadlom)
• pálením ( cigareta, zápalky),
• pichaním sa špendlíkmi ( pod kožu rúk, nôh, pod nechty),
• škriabaním sa až do krvi,
• bitím po sebe ( udierajú si ruky, hlavu, stehná),
• zárezy na svojom tele kryjú dlhými rukávmi (tričká, mikiny, dlhé nohavice
  aj v lete).

Aký sú mladí ľudia, ktorý si ubližujú?

• znížená schopnosť rozhodovania sa,
• znížená schopnosť riešenia problémov,
• bezmyšlienkovosť a náladovosť,
• znížené sebavedomie,
• nadmerná citlivosť,
• impulzivita,
• prítomná psychopatológia,
• vysoké emocionálne vypätie,
• konflikty v rodine,
• citová deprivácia,
• nezapadajú do partie.

Myslenie mladých ľudí, ktorý si ubližujú?

• nepodložené závery na základe nedostatočných informácií „skokové
  závery“,
• skreslený výber faktov (všíma si len to čo potvrdzuje jeho názor),
  nadmerné zovšeobecnenie,
• preháňanie alebo bagatelizovanie v posúdení,
• vzťahovačnosť – preberanie zodpovednosti za niečo čo nemohol
  ovplyvniť,
• čierno-biele myslenie,
• čítanie myšlienok – súdy, čo si iný myslia na základe nejakých signálov.

Ako by nemali reagovať rodičia?

• nekričať,
• nesúdiť, nevyčítať – aby si nemyslelo dieťa ž mu nerozumieme,
• nelamentovať,
• nevyhrážať sa,
• nebiť dieťa,
• nehovoriť „ viem, ako sa cítiš!“,
• nemoralizovať a nekázať mu,
• nehovoriť dieťaťu že je nevďačné,
• nezaťažovať dieťa neprimeranou zodpovednosťou ( Ako si mi to mohol
  urobiť? Čo všetko ja pre teba robím.).

Naopak čo by mal rodič urobiť?

• povedať mu, že Vás to vystrašilo, ale že mu chcete pomôcť,
• poprosiť dieťa, aby s tým prestalo, alebo sa aspoň pokúsilo s tým prestať,
• poskytnúť mu priestor na bezpečný rozhovor,
• snažiť sa identifikovať situácie, ktoré môžu byť spúšťačom,
• pomôcť dieťaťu pomenovať pocity,
• pýtam sa, nesúdim,
• dôverujem dieťaťu,
• byť dieťaťu rodičom a priateľom,
• vyhľadať odbornú pomoc ( psychológ, psychiater, krízová linka pomoci..).

Čo sa odporúča pedagógom?

• zaujímať sa o citové prežívania svojich žiakov,
• ponúknuť pomocnú ruku ak budú potrebovať s niečím sa poradiť a
  pomôcť,
• ubezpečiť žiakov, v prípade potreby kontaktovať pedagóga a zdôveriť sa
• komunikácia s rodinou,
• hľadanie spoločných riešení.

Odporúčania CPP?

Realizácie preventívnych aktivít na školách so zameraním na emocionálne
prežívanie detí a komunikáciu.

Autor príspevku:

Mgr. Mariana Klimová
sociálna pedagogička

Zdroj: Obrázky - Mgr. M. Važanová, Mgr. M. Klimová